_Blog_

Blog

O škodlivosti prekladania

blog, News, timeline
featured image

Toto je text o tom, ako prestať prekladať, a začať rozumieť.
Lebo to nie je to isté.

Nedávno som videl útržok seriálu Dr.House v češtine. A bolo to akési divné, niečo mi tam nesedelo. Až som na to prišiel – oni si vykali. V slovenčine si tykajú. To ma priviedlo k úvahe – na základe čoho si majú vykať alebo tykať? Kde je ten kľúč na základe ktorého sa urobí rozhodnutie, že si budú tykať alebo vykať?

To nie je ľahké rozhodnutie, lebo angličtina samotná na to kľúč nedáva. Nemá to nič s prekladom. Má to čo robiť s porozumením. S porozumením vzťahov medzi postavami a predstavou podobnej situácie a vzťahov na Slovensku a odhadu, či by si tykali alebo vykali. Mimochodom myslím si, že to tykanie je tam lepšie – to však nemá nič s angličtinou – to je takpovediac preklad…

Keď pozeráme film alebo čítame text v českom jazyku, prekladáme si to do slovenčiny? Samozrejme, že nie – je to absurdná predstava. Príklad s češtinou, ktorú väčšina Slovákov pasívne ovláda prakticky na úrovni materinského jazyka, nám osvetľuje fakt, že našim cieľom nie je prekladať (inak by sme to s tou češtinou robili), ale rozumieť. Lebo keďže rozumiem, odpadá mi nutnosť či potreba prekladať.

Inými slovami, porozumenie je nutnou podmienkou prekladu, nie naopak. Niečo preložiť môžem, len keď tomu rozumiem. Kto naozaj rozumie, ten nemá žiadnu potrebu si to sám pre seba prekladať. Preklad sa stáva zbytočnou nadprácou. Neplatenými nadčasmi. Cieľom v učení sa cudzieho jazyka je dostať sa v jeho pochopení blízko úrovni, na akej rozumiem češtine. Dostať sa na úroveň plynulého pochopenia a absurdnej zbytočnosti prekladu. Do tejto hry vstupuje niekoľko elementov.

Mnoho začiatočníkov si predstavuje učenie sa cudzieho jazyka ako učenie sa prekladať vety zložené zo známych slov. „Najprv sa naučím slovíčka, potom budem vedieť prekladať a takto sa naučím anglicky.“ Problémom je, že kompletný oxfordský slovník vraj aktuálne obsahuje asi 750.000 slov (vrátane slangov, žargónov, archaizmov etc.), čo si tiež môžeme predstaviť ako približne 15.000 husto písaných strán. Takže takto to fungovať naozaj nebude.

Keď vyrážame na cestu autom z bodu A do bodu B, tiež nepoznáme všetky detaily tejto cesty. Podobne ako vyriešim zákrutu, ktorou som nikdy predtým nešiel, v cudzej reči vyriešim vetu, v ktorej môžu byť slová, ktoré som nikdy predtým nevidel a ktorým by som samostatne nerozumel.

Sú ľudia, ktorí sa angličtinu začali učiť v dospelosti a osvojili si ju takmer na úrovni materinského jazyka. Aj títo ľudia sú trvale zvyknutí na fakt, že v obyčajnom novinovom článku sú zrazu slová, ktoré nikdy predtým nevideli, ani nepočuli. Že nejaké slovíčka neviem, je proste trvalý fakt, ktorý týchto ľudí vôbec neprekvapuje. A sú medzi nimi Slováci, ktorí v Británii žijú desaťročia a za manželov a manželky majú Britov. Ani oni nerozumejú všetko.

Učil som jedného asi 19-ročného chalana. Bol niekde na úrovni Pre-intermediate, keď išiel na pár mesiacov pracovať do Británie. Keď sa vrátil, nadšene mi povedal: „Ja som si prečítal noviny! Nemal som so sebou slovník a veľa slov som nepoznal, ale o chvíľu som zistil, že to vôbec nevadí – že aj tak tomu rozumiem.“

Stáva sa nám to aj v slovenčine: Niekto povie vetu, ktorej časť prekryje nejaký hluk a ja napriek tomu viem, aké tam bolo slovo, či dokonca slová – viem, aké to boli slovné druhy a vetné členy. Nemusím to tak vedieť pomenovať – vetnú skladbu za nás väčšinou rieši naše podvedomie. A tak napriek tomu, že som to fyzicky nepočul, viem, aké tam bolo slovo. V texte je jedno či viac slov nečitateľných a ja ich napriek tomu „prečítam“. Ako to? Ako to dokážem? Zapojením svojho potenciálu…

Wayne Gretzsky, najgeniálnejší hráč ľadového hokeja, a Michael Jordan, najžiarivajšia hviezda amerického basketbalu, mali (okrem iného) spoločnú fenomenálnu schopnosť „čítať“ hru. „Videli“ svojho spoluhráča tam, kam on vyštartoval až o zlomky sekundy neskôr, a dopredu mu tam poslali prihrávku. Dopredu „videli“, či skôr cítili, čo urobia ich protihráči. A jeden bývalý spoluhráč Michaela Jordana sa raz vyjadril: „Prehrávali sme o 8 bodov, minúta dokonca (siedmeho – rozhodujúceho zápasu finále NBA). Normálne by všetci vedeli, že je koniec – že už je to beznádejné. My sme ale vedeli, že vyhráme. Boli sme úplne pokojní. Vedeli sme, že my nemôžme prehrať. Bol tam predsa on.“

Veľmi podobne to popisujú spoluhráči Wayna Gretskeho, ale napríklad aj Jaromíra Jágra. Je to tá obrovská osobná sila a vyžarovanie vedomia, že to dokážeme. Že nemôžme prehrať napriek racionálnym rozumom zdôvodnenej beznádejnosti situácie.
Vidieť to, čo ešte nenastalo, počuť to, čo nebolo počuť a vedieť, že to dokážeme, nech sú okolnosti akékoľvek. To je to, čo sa tu snažím povedať. Do učenia, ak má byť skutočne efektívne, je nutné vložiť oveľa viac, než len pamäť a poprípade logické myslenie. To je naozaj málo! (Angličtina sa bude často vzpierať zo slovenčiny odvodenej logike a pamäti!) Do učenia je potrebné vložiť celého seba! Vrátane emócií, imaginácie a intuície, vrátane všetkých šiestich zmyslov.

Prečo sa deti (najmä vo veku do 12 rokov), dokážu poľahky naučiť akýkoľvek jazyk na úrovni materinského? Aj bez logickej pamäti a rozvinutého analytického myslenia!? Lebo sa nezabudli vedieť hrať. Lebo hrať sa, znamená, nechať sa pohltiť hrou – rozpustiť sa v nej. Už nemať žiadne mantinely a očakávania, ako sa bude ďalej vyvíjať. Proste sa len hrať. Takže, keď prídete k vete, ktorej sprvu nerozumiete, nezúfajte!

Rozhodne sa nevzdávajte a neverte rozumu zlomyseľne vám našepkávajúcemu, že je to beznádejné. Že teraz ste úplne… Mnohé vety sa dajú zázračne odomknúť aj bez znalosti viacerých slov – použite celého seba – celý svoj potenciál, celú svoju osobnosť, hrajte sa – nikdy sa predčasne nevzdávajte! Dôležité je otvoriť sa – otvoriť sa tejto neistote. To je totiž to jediné, čo sa s ňou dá robiť – ona tu totiž bude s vami natrvalo! To je paradoxne jediná skutočná istota, ktorú máte.

Falošné sú metódy, ktoré v umelých podmienkach študentom podsúvajú pomýlenú istotu prekladu. Výsledkom týchto metód nemôže, po prechode na štandardnú neistotu reálneho jazykového prostredia, byť nič iné než katastrofálny šok a neschopnosť dalšej komunikácie. (Keď sa budete baviť s Britom, na bruchu mu nepobežia slovenské titulky na skontrolovanie, či ste mu správne rozumeli – jediné, čo nám zostáva, je ona permanentná neistota…). Buď sa túto neistotu naučíme brať ako normálnu súčasť, alebo skôr či neskôr bude znamenať šok a nevyhnutný rozvrat systému falošných istôt.

"„There’s a direct relationship between the risks taken and the power of the music performed.”
Miles Davis"

Angličtina nie je čeština. Nie je to systém, ktorý by prebiehal vo vzťahu k slovenčine viac – menej paralelne. V mnohých ohľadoch sa tomuto súbežnému plynutiu vzpiera. V priamom porovnaní so slovenčinou nám často nesedia slovné druhy, prehádzal sa zrazu slovosled, sú tam slová navyše, iné slová chýbajú atď. Angličtina je proste svojbytný systém často vôbec nerešpektujúci naše očakávania plynúce z porovnávania tohto systému so slovenčinou.

Je to akoby ste sa presťahovali do úplne inej krajiny – zo začiatku vám síce v problémových situáciách pomôže pripodobnenie si ich k tomu, čo ste poznali „doma“ – je to prirodzené. Skúsenosti zo starého prostredia si prenášať do nového. Ale len zo začiatku. Ak budem môj nový domov porovnávať s tým starým, prvých pár mesiacov – kedy sa s tým potrebujem vyrovnať – bude to asi dobrá stratégia. Ak to však budem robiť aj ďalších 20 rokov? Asi sa mi bude veľmi ťažko žiť – nebudem ani tu, ani tam.

Rovnako je to s angličtinou – a tu sa vraciam k tým jednojazyčným učebniciam – ak neviete naozaj vôbec nič, tak ich prvé otvorenie bude zrejme šok zrovnateľný s hodením do vody na úvod plaveckého kurzu. Ale to je to najlepšie, čo vám môžu urobiť. Na to, že nie všetko rozumiete, je proste najlepšie si zvyknúť. Táto neistota vás totiž bude natrvalo sprevádzať. Druhou možnosťou je už len klamať samých seba vytváraním umelých istôt, ktoré skôr či neskôr spľasnú, či budú rozpichnuté ako balónik :-)

Prijatím tejto neistoty si navyše otvárate cestu k správnemu používaniu skvelých súčasných britských učebníc, ktoré sú kvalitatívne na oveľa vyššom stupni než britské učebnice spred 15-tich rokov. Ani radšej nehovoriac o knihách česko-slovenskej výroby – to už je naozaj značne disproporčné porovnanie.

Ďalším, psychologicky závažným dôvodom, prečo je potrebné v učení sa cudzieho jazyka čo najmenej prekladať je fakt, že prekladanie deštruuje motiváciu. Presnejšie určitý špecifický druh motivácie, ktorý ale je podľa môjho názoru možno najdôležitejším faktorom ďalšieho napredovania.

Už sme hovorili o tom, že motivácia znamená, či naozaj chceme – že je to ten motor, čo nás poháňa za tým, čo chceme. Lance Armstrong, 7-násobný víťaz Tour de France, získal všetky svoje prvenstvá (a v tomto kontexte nie je podstatné, či čestným spôsobom) na najprestížnejších cyklistických pretekoch sveta až po tvrdom boji so sebou samým a svojou rakovinou. Vraj ani jeho doktori veľmi neverili, že to prežije a nikto ani nepomyslel na to, že by ešte niekedy mohol pretekať. Dnes je jasné, že toto jeho víťazstvo bolo zlomovým momentom jeho športovej kariéry. Podľa jeho slov to dovtedy bral dosť vlažne, kdežto od tohto momentu začal skutočne chcieť víťaziť. A preto začal víťaziť. Všetky svoje veľké víťazstvá dosiahol až po tomto momente. Motivácia je skutočne kľúčová.

Keď človek lúšti krížovku a už má hotovú tajničku, ale niektoré slová stále nemá vpísané – prečo nad nimi ešte rozmýšľa? Prečo sú tieto – pre tajničku nepotrebné slová – zrazu tými najdôležitejšími v celej krížovke?

Rozprávame sa s niekým blízkym o niečom nie príliš podstatnom a zrazu sa nám to, čo sme chceli povedať, zasekne niekde medzi vetami a inými myšlienkami a kamsi sa to prepadne a stratí. Aj vás ide trafiť šľak? Zrazu ide všetko bokom a všetka pozornosť a osobnosť je napäto sústredená na okamžité znovunájdenie tejto myšlienky. Prečo?! Bolo to niečo dôležité? Ani nie. Rozumový aparát by dokonca chcel povedať, že to bola tá najnepodstatnejšia a najnezmyselnejšia myšlienka za posledné týždne. Tak prečo chcem byť zrazu celý zapojený do tejto úlohy? Neviem. Možno preto, že to proste naozaj chcem vedieť. Len tak. Opačný stav chápem ako úplnú prehru.

Možno že toto je ten intenzívny pocit, čo v nás zapaľuje túžbu víťaziť nad sebou samým. Ak vám ten text niekto preloží, alebo aspoň pomôže preložiť, práve vám na turbo motore tohto druhu motivácie stlačil tlačítko „vypnúť“. Čo vás bude hnať do ďalšej práce?! Ak máte po hodine angličtiny slastný pocit, že ste si všetko pekne preložili a tým pádom vyriešili? Čo vás bude žrať?! Vypli vám pocit hladu! Vypli vám vaše najvnútornejšie a najintenzívnejšie chcenie. Chcenie vedieť, ako to vlastne je. Chcenie vedieť to, čo som doteraz nevedel, alebo si nebol istý. A to je ďalší dôvod, prečo nie je dobré prekladať.